THE CURE - Songs Of A Lost World
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Clawhammer je fakt usilovná promoagentúra, až to musím selektovať, o všetkom sa z ľahko pochopiteľných dôvodov písať nedá. Na nejaký moderný hard rock či inštrumentálne doom/blackové a podobné zvláštnosti proste čas nie je, album švajčiarskych ALGEBRA je iste slušný thrash, ale väčší dojem na mňa neurobil. Niet sa tam čoho chytiť, má to skoro hodinu a legendou je pre nich iste METALLICA, asi tak.
(2019 - samovydanie, 39:10)
Takýto album ako samovydanie, hm, zvláštne, subjektívne mi XOTH, založení v Seattli pred piatimi rokmi, pripadajú ako jedna z tých zaujímavejších nových kapiel a ich druhý album z októbra tohto roku ma naozaj baví. Škatuľka death/black metal je ôsmim skladbám spracúvajúcim témy temnej fantasy, sci-fi, HPL, tajomstiev a konšpirácií pritesná. Hlavne ten black metal, album totiž neznie nijako prvoplánovo temne ani ponuro. Dramaticky, iste, aj útočne, to je všetko fajn, ale je tu kopa „odhodlaných“, až „slávnostných“ melodických partov, pri ktorých som si spomenul skôr na anarchogrindový LIBERTEER než, čo ja viem, na MAYHEM. Hudba je tu celkovo veľmi svižná, často agresívna, vychádza prevažne z temperamentného technického death metalu, nabitého tónmi, sólami a rytmickými zmenami, nebojím sa tu zájsť ani k prirovnaniu k novším veciam od DEATH. Do istej miery „výpravne atmosférické“ dielo znie ako zhudobnenie rozsiahlejšieho príbehu. K tomuto dojmu zvádza použitie viacerých polôh vokálov, o ktoré sa delia gitaristi Tyler Splurgis a Woody Adler. Na basu hrá Ben Bennett, za bicími sedí Jeremy Salvo, svojho času člen LECHEROUS NOCTURNE, a myslím si, že táto zostava má potenciál príjemne prekvapiť aj v budúcnosti. Naozaj podarený, príjemne pestrý a živý album v duchu variabilného a chytľavého metalového extrému.
8 / 10
(2019 - World War Now, 32:41)
Londýnska štvorka THE BLEEDING (s originalitou názvu sa páni skutočne „vyhrali“, jedno z cca ôsmich „krvácaní“ sme onehdy mali aj tu neďaleko v Prešove) je na scéne od roku 2010 a svoj druhý dlhohrajúci album vydala v októbri tohto roku. Máme dočinenia s ďalšou z mnohých nahrávok typu „určite je to dobré, fajn sa to počúva, naživo iste funguje tiež, ale podobných bánd je plno, ťažko sa tu niečoho chytiť“. Po mnohých vypočutiach zhruba takto – chytľavý, agresívny a melodický death metal s čertovskou iskrou a ostro vyrezaným zvukom. Rýchle a stredné tempá, energická hudba s niekoľkými zaujímavými melodickými a harmonickými nápadmi, viaceré postupy a sóla odkazujú aj na klasický metal. Vokál hlavne vo vyššej kričanej či syčiacej polohe, občas mu kontruje hlbší growl alebo zefektovaný hlas. Na tvrdosti pridá pôsobivo rinčiaca basa, temperamentný nárez oživí atmosférickejšia vyhrávka. Príjemný kus melodickejšie ladeného extrémneho metalu prebudí spomienky aj na thrashom reznuté švédske melodeathmetalovky 90. rokov, napríklad THE EVERDAWN, HYPOCRITE či MOONSTRUCK a pár odpálených pasáží by si neurobilo hanbu ani u AT THE GATES v roku 1995.
7,5 / 10
(2019 - Northern Silence Productions, 48:00)
Kanadská provincia Alberta má prérie, na nich kliešťami-pijakmi decimované losy, ropné polia, pustú divočinu a v Edmontone pomerne silnú metalovú scénu. Sľubným prírastkom sú ARCTOS, založení v roku 2014. V septembri im na CD vyšiel ich dlhohrajúci debut „Beyond The Grasp Of Mortal Hands“ a ak by ste z kraja, kde je pol roka zima a tú druhú polovicu neraz poladí prudký vetrisko, čakali black metal, aj sa ho dočkáte. „Javoráci“ s black metalom začali hádam v polovici 80. rokov, svojskú scénu má pacifický Severozápad s BLASPHEMY, zopár „warmetalovými kultmi“, minimálne jednou bandou, ktorá si išla domáce pohanstvo atď. Na opačnom konci krajiny uznávaná quebecká scéna, a ARCTOS medzi tým sú zase o niečom inom. Sedem skladieb melodického a atmosférického blacku nezaprie inšpiráciu severom Európy a zaujme v prvom rade kvalitným mohutným zvukom a takisto veľmi dobrými melódiami, hudobníckymi kvalitami a tak dravými, ako aj vyslovene majestátnymi náladami, bojovným pátosom a celkovou „výpravnosťou“. Nový hudobný svet tu nikto neobjavil, ale ak máte radi kvalitu, týmto albumom sa môžete nechať pohltiť opakovane. Oddáte sa sile prírody, osamelým prechádzkam i starej dobrej, takpovediac povinnej mizantropii.
8 / 10
https://arctosofficial.bandcamp.com/releases
(2019 - samovydanie, 51:49)
Zaujímavý spolok pochádza z ruského Sankt Peterburgu a dokopy sa dal v roku 2011. Jeho diskografia pôsobí až hrozivo, desiatky nahrávok, až by sa dalo pochybovať, či niečo takto chrliace hudbu môže byť naozaj kvalitné. Väčšinou našťastie ide o single, tak či onak tu máme aj osem albumov, priemerná kadencia teda jeden do roka. Vladimir Klimov-Lehtinen rozhodne netrpí nechuťou k tvorbe a od surového blacku, s ktorým STS začal, si na druhom albume odskočil k djentu (a časom ho prestal považovať za súčasť diskografie). Celú diskografiu nepoznám, pre mňa nová kapela, o ktorej som predtým len čosi čítal, najnovší album „Legacy“ však rozhodne kvalitný je. Staroškolský čierny kov je preč, aktuálne sa temnote a nálade naklonené ucho poteší veľmi atmosférickému mixu rozviateho black metalu a post-blacku s na jednej strane zúriacimi, na druhej akoby tvorcov vnútorný svet spytujúcimi vzdušnými pasážami. Album má veľmi rozorvanú, osudovú, „ruskú“ atmosféru, odrážajúcu tamojšiu históriu s veľmi ťažkým životom, ktorý je v nej prítomný vlastne stále, mysticizmus, legendy i stav spoločnosti. V naozaj krásnych vyhrávkach a melódiách je pramálo radosti, dielo sa však neutápa v depresívnosti. Pokiaľ sa to dá vyrozumieť, vraní spev vokalistu je možno aj celý čas v ruštine a takto to znie dobre. Po hudobníckej stránke takisto vysoký nadpriemer, zaujímavé nápady, kvalitné hranie, čo skladba, to príbeh, odporúčam.
8,5 / 10
(2019 - samovydanie, 33:40)
Na tomto splitku sa stretli náladotvorcovia z Nového Anglicka. Prvé štyri kusy servíruje kvarteto MOURN THE LIGHT z Connecticutu. Podľa fotky už dávno žiadni mladíci, ale spolu hrajú len od roku 2017. Hudobne ide o veľmi klasický doom metal zakorenený v 70. rokoch, obohatený o prvky klasického heavíku a v momentoch, kedy sa MTL na pomery žánru až netradične rozbehnú a pritlačia na pílu, tu máme v podstate starodávny death metal, akurát že všetko je odspievané čisto. Hudobne i zvukovo sympatická tvorba, tretia skladba „Carry The Flame“ nie je ani tak metal ako skôr balada založená na klavíri a s orchestrálnym podmazom. Záverečná vec je cover „Bewitched“ od CANDLEMASS, ktorým v klasickom doome nemáte čo pokaziť, taká obľúbená rekvizita ako misfitsovská „Death Comes Ripping“ medzi thrashovými umelcami.
Dvoma vecami prispeli bostonskí OXBLOOD FORGE, päťka s rokom vzniku 2014. Už tiež skôr stredná generácia sa prezentuje dravým stoner metalom v strednom tempe, s chytľavými linkami, údernými, až thrashmetalovo kopajúcimi partmi, nabrúseným vokálom a krikom i pasážami ovanutými klasickým doomom a sedemdesiatkovou psychedéliou. Záverečná „Forged In Fire“ prejde z atmosférického akustického úvodu do chytľavej stonermetalovej rúbačky so šťavnatými nakričanými refrénmi.
Celkovo táto nahrávka dokumentuje fakt, že medzi tisíckami kapiel, o ktorých ste v živote nepočuli dovtedy, kým ich vám niekto neposlal, sa tiež nájdu slušné veci a treba im dať šancu.
7 / 10
(2019 - Eat Lead And Die Music, 38:20)
„Sloní samec“ je krycím menom pre anonymnú londýnsku štvoricu, ktorá debutuje s koncepčným albumom, zhudobneným príbehom v štýle Dobyvateľov stratenej archy. Tu okultisti z SS Ahnenerbe oživujú zabitého afrického slona, aby z neho za pomoci nezemských síl vytvorili ničivý bojový stroj. Počas fačkovania s mágiou sa im však akosi podarí vyvolať sily, ktoré ani vyvolať nechceli a príbeh dostáva lovecraftovsky temné ladenie. Podrobnosti v bohatom 26-stranovom booklete, ktorý patrí k fyzickej kópii albumu.
Hudobnú zložku predstavuje zaujímavý, dalo by sa povedať progresívnejšie ladený doom/death až death metal s chladnými, zlovestnými atmosférickými pasážami, plnými orchestrácií a čistých vokálov. V nich to miestami chytá skoro „opethovské“ rysy, samozrejme bez nejakých introspektívnych výpovedí. Náladové hranie, tu a tam doprevádzané zľahka ritualistickými bicími, sa preklápa do divokých deathmetalových vírov i doom/deathových drvení, jedno i druhé je sprevádzané ťažkými hrdelnými growlami či vyššími zúriacimi polohami. Akoby sa výbušná akcia striedala s „rozprávačskými“ intermezzami, tak nejako môže pôsobiť táto zaujímavo zložená a zahraná symbióza niekoľkých extrémnych i náladotvorných žánrov.
7,5 / 10
https://bullelephant.bandcamp.com/releases
(2019 - samovydanie, 15:35)
Ekvádorská deathmetalová scéna je v porovnaní s tou v Kolumbii, Brazílii alebo Čile v podstate dosť hlboký underground, pár tamojších pomerne slušných vecí som počul, ale aby som si spomenul na ich názvy, to odo mňa fakt nechcite. Lotan (basa), Cecrops (bicie) a Nirah (gitary, vokály) to hrnú od roku 2013, EP „Conspiranoic“ je však v podstate ich prvotinou a štyri skladby na nej zrejme nebudú pre každého. Ide o brutal death, ale nie celkom tradičný. Ostrý, hranatý zvuk s „vyčnievajúcimi“ bicími a vokálmi halí zmes sekaného death metalu, miestami takmer až smerujúceho k djentu, klasických slamov a hojdačiek, náklepov a psycho i sci-fi momentov. Vesmírna či „mimozemská“ nálada ide ruka v ruke s textovými témami o „emzákoch“, vyhynutí ľudstva a úpadku spoločnosti, podporujú ju rôzne nasamplované ruchy a zvuky a hlboký, kloktajúci vokál v štýle 90. rokov, ktorý tu dominuje a dopĺňajú ho kadejaké zlobne škriekajúce hlasy. Keď sa do tohto materiálu konečne dostanete, môže vám znieť trochu ako zrážka GOAT THE HEAD, DEMILICH a GIGAN v slamovom kozme a to je celkom sľubný začiatok.
7 / 10
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.
Nejvíce přístupná deska GAEREA. Portugalci sice stále preferují rychlá tempa, ale materiál zároveň různě zahlazují, kudrnatí a zjemňují. A vesele do něj integrují jeden post-metalový prvek za druhým. Black metal pro masy, nicméně velmi pěkně složený.
(Raw) blackmetalový projekt z pokojíčku se vším všudy. Tentokrát za materiálem stojí osoba pohlaví něžného. Slyším za tím trochu SATANIC WARMASTER, SARGEIST, ORDER OF NOSFERAT a nebo také WINTER LANTERN. Jednoduchá, leč dobře poslouchatelná deska.
Debutové album hardcore kapely, která je složena ze členů ve svém žánru vyhlášených švédských skupin OUTLAST a VICTIMS. Dvacet minut nekompromisního nátěru brousícího až do oblasti crustu.